Život Prešova
online
online
Jašíkove diela zobrazujú, čo sám zažil počas svojho krátkeho života
02.12.2014 Čadca
Turzovka/Bratislava 2. decembra (TASR) – Spisovateľ Rudolf Jašík mal prirodzený talent. Majstrovsky dokázal zobraziť vojnové a povstalecké udalosti na Slovensku a verne zobrazoval život na vidieku. Jeho dielo presiahlo hranice národnej literatúry. Jašíkove romány sú preložené do angličtiny, francúzštiny, nemčiny, španielčiny, ruštiny, ukrajinčiny, lotyštiny, bulharčiny, poľštiny a urdštiny. Viaceré jeho prózy sa stali predlohou pre filmové spracovanie (Námestie svätej Alžbety 1965, Mŕtvi nespievajú 1965, Na brehu priezračnej rieky 1966, Mŕtve oči 1973). Dnes uplynulo 95 rokov od jeho narodenia.
Nečakaný odchod
Spisovateľ zomrel nečakane v pomerne mladom veku (41 rokov), ale aj tak zanechal po sebe hodnotné dielo. Pri príležitosti jeho nedožitých päťdesiatin prišli spisovatelia Vincent Šikula, Břetislav Truhlář, Jaroslav Rezník, Milan Lechan a i. na seminári v Turzovke k myšlienke vytvoriť súťaž pre začínajúcich literátov. Tento rok sa uskutočnil už 46. ročník celoslovenskej autorskej súťaže Jašíkove Kysuce (je pre začínajúcich autorov do 35 rokov, ktorí svoju tvorbu ešte knižne nepublikovali). Pre žiakov základných škôl v kysuckom regióne je určená literárna súťaž O cenu Rudolfa Jašíka. V roku 1988 sprístupnili v Turzovke spisovateľovi aj pamätnú izbu.
Otec bol mäsiar
Rudolf Jašík sa narodil 2. decembra 1919 v Turzovke v rodine mäsiara. Mal dvoch mladších súrodencov. V roku 1924 jeho otec skrachoval a odišiel za prácou do Kanady. Mladého Jašíka vychovávala stará mama. Zo svojho najstaršieho vnuka chcela mať kňaza, preto ho poslala do seminára v Nitre. Pre "málo nábožnosti" ho po dvoch rokoch z neho vylúčili. V rokoch 1930-1935 študoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Po smrti starej matky však štúdium pre nedostatok finančných prostriedkov ukončil. Zamestnal sa ako robotník v obuvníckej firme Baťa v Zlíne (1935-1938) a súčasne navštevoval Baťovu obchodnú akadémiu. Pre nezhody s majstrom a vedením podniku ho v roku 1938 z fabriky prepustili a zo školy vylúčili.
Bol nezamestnaný
Bol až do roku 1940 nezamestnaný a žil na Kysuciach. Začal aktívne pracovať v robotníckom hnutí a neskôr v protifašistickom odboji. Za ilegálne šírenie letákov v Trenčíne ho v januári 1940 zatkli a odsúdili na päť mesiacov za ilegálnu odbojovú a komunistickú činnosť. Väznený bol v Čadci a Trenčíne. Politicky sa dovzdelal a učil sa ruštinu. Po prepustení dostal povolávací rozkaz a musel narukovať do Slovenskej armády v Ružomberku k delostreleckému pluku. Po napadnutí Sovietskeho zväzu ho odvelili na východný front na Ukrajinu. Tam ho odsúdili za sabotáž, pretože ničil delá a vojenský materiál. Dostal amnestiu a dvakrát sa pokúšal dostať do sovietskeho zajatia, k sovietskej armáde. Chorý sa vrátil do Ružomberka, ale čoskoro ho opäť odvelili na Kaukaz k Rýchlej divízii.
Verejne vyjadroval názory
Už vtedy písal básne, no takmer všetky zničil. Verejne dával najavo svoje protivojnové a protifašistické zmýšľanie (v januári 1944 opitý v jednej krčme postrhával zo stien obrazy Hitlera a Tisa a rozdupal ich), za čo bol odsúdený na tri týždne v posádkovej väznici v Prešove. Degradovali ho z desiatnika na vojaka a neskôr bol za to z vojenčiny prepustený. Hrozil mu aj trest smrti, ale zachránila ho amnestia v marci 1944.
Bol u partizánov
Po prvom návrate z východného frontu pracoval Rudolf Jašík vo vojenskej redakcii Slovenského rozhlasu v Bratislave (1943-1944). Krátko po demobilizovaní sa pripojil k partizánskej skupine Albína Grznára. V rokoch 1944-1945 bol príslušníkom II. československej partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika a Slovenskej národnej partizánskej brigády. Po skončení druhej svetovej vojny pracoval ako redaktor v závodnom časopise Slobodná práca. Stal sa členom Komunistickej strany Československa (KSČ).
Spolupracoval s denníkom Pravda a redigoval regionálny časopis Hlas Nitrianskeho kraja. V roku 1946 sa oženil s Hedvigou Hodálovou. V roku 1947 ochorel na tuberkulózu a niekoľko mesiacov sa liečil Vo Vysokých Tatrách. V roku 1949 sa mu narodil syn Ľubomír a začal pracovať ako školský a kultúrny referent školského a kultúrno-spoločenského oddelenia obuvníckych Závodov 29. augusta (1949-1950) a neskôr ako pracovník Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska (OV KSS) v Partizánskom (1950-1951). V rokoch 1952-1956 bol inšpektorom pre múzeá a pamiatky na Krajskom národnom výbore (KNV) v Nitre a súčasne bol aj predsedom Krajského výboru Zväzu zamestnancov štátnych orgánov. Od roku 1956 bol členom redakčnej rady časopisu Mladá tvorba a od roku 1958 žil striedavo v Bratislave a v Partizánskom ako spisovateľ v slobodnom povolaní.
V polovici roka 1960 Jašík vážne ochorel. V bratislavskej nemocnici podstúpil operáciu žalúdka a štyri dni po nej, 30. júla 1960 nečakane zomrel. Pochovaný je v Partizánskom.
Malé básne
Rudolf Jašík začal literárne tvoriť po roku 1940. Zo začiatku to bola nadrealisticky ladená poézia (malé básne), väčšinu z nej však zničil. Od poézie prešiel ku krátkej próze a potom k románom. V časopise Slobodná práca (pracoval tam ako redaktor) mu vychádzali prvé významnejšie diela: zbierka Moje mesto (1945), básnická úvaha Dušičkový motív, poviedka Vianočná balada, črta Mlčanlivé Vianoce. Ostatné básnické cykly Ypsilon a Dve rieky ostali v rukopisoch a vyšli až po jeho smrti v roku 1966 pod názvom Ponurý most. Zbierky Ypsilon, Dve rieky a Moje mesto vyšli ucelene aj v roku 1979 ako 1. zväzok súborného Diela.
Próza
Autobiograficky ladená próza Laktibrada je jeho prvým významnejším dielom. Knižne bolo dielo vydané až po jeho smrti v roku 1966 v zbierke Ponurý most. Začiatkom 50. rokov minulého storočia začal pracovať na próze Kamenný dom, ktorú prepracoval na román Biely chlieb (1953). V prvom baladicky ladenom románe Na brehu priezračnej rieky (1956) vytvoril lyrickoepický obraz kysuckej biedy v čase hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia. Druhým jeho významným románom je Námestie svätej Alžbety (1958). Odsúdil v ňom vojnu a jej zverstvá na príbehu lásky židovského dievčaťa Evy a slovenského katolíckeho chlapca Igora. V roku 1958 mu vyšli ešte prózy Mesiac na vode a Mŕtve oči. V zbierke noviel Čierne a biele kruhy (1961) znovu spracoval kysuckú tematiku. V roku 1959 sa začal zamýšľať nad trilógiou o SNP, ktorá mala dovŕšiť jeho tvorbu s témou protifašistického odboja. Prvý diel a časť druhého vyšli posmrtne pod názvom Mŕtvi nespievajú (1961). Podal v nich obraz života počas prvej Slovenskej republiky a tragické osudy slovenských vojakov. Ďalším fragmentom z jeho tvorby bola Povesť o bielych kameňoch (1961).
Nečakaný odchod
Spisovateľ zomrel nečakane v pomerne mladom veku (41 rokov), ale aj tak zanechal po sebe hodnotné dielo. Pri príležitosti jeho nedožitých päťdesiatin prišli spisovatelia Vincent Šikula, Břetislav Truhlář, Jaroslav Rezník, Milan Lechan a i. na seminári v Turzovke k myšlienke vytvoriť súťaž pre začínajúcich literátov. Tento rok sa uskutočnil už 46. ročník celoslovenskej autorskej súťaže Jašíkove Kysuce (je pre začínajúcich autorov do 35 rokov, ktorí svoju tvorbu ešte knižne nepublikovali). Pre žiakov základných škôl v kysuckom regióne je určená literárna súťaž O cenu Rudolfa Jašíka. V roku 1988 sprístupnili v Turzovke spisovateľovi aj pamätnú izbu.
Otec bol mäsiar
Rudolf Jašík sa narodil 2. decembra 1919 v Turzovke v rodine mäsiara. Mal dvoch mladších súrodencov. V roku 1924 jeho otec skrachoval a odišiel za prácou do Kanady. Mladého Jašíka vychovávala stará mama. Zo svojho najstaršieho vnuka chcela mať kňaza, preto ho poslala do seminára v Nitre. Pre "málo nábožnosti" ho po dvoch rokoch z neho vylúčili. V rokoch 1930-1935 študoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Po smrti starej matky však štúdium pre nedostatok finančných prostriedkov ukončil. Zamestnal sa ako robotník v obuvníckej firme Baťa v Zlíne (1935-1938) a súčasne navštevoval Baťovu obchodnú akadémiu. Pre nezhody s majstrom a vedením podniku ho v roku 1938 z fabriky prepustili a zo školy vylúčili.
Bol nezamestnaný
Bol až do roku 1940 nezamestnaný a žil na Kysuciach. Začal aktívne pracovať v robotníckom hnutí a neskôr v protifašistickom odboji. Za ilegálne šírenie letákov v Trenčíne ho v januári 1940 zatkli a odsúdili na päť mesiacov za ilegálnu odbojovú a komunistickú činnosť. Väznený bol v Čadci a Trenčíne. Politicky sa dovzdelal a učil sa ruštinu. Po prepustení dostal povolávací rozkaz a musel narukovať do Slovenskej armády v Ružomberku k delostreleckému pluku. Po napadnutí Sovietskeho zväzu ho odvelili na východný front na Ukrajinu. Tam ho odsúdili za sabotáž, pretože ničil delá a vojenský materiál. Dostal amnestiu a dvakrát sa pokúšal dostať do sovietskeho zajatia, k sovietskej armáde. Chorý sa vrátil do Ružomberka, ale čoskoro ho opäť odvelili na Kaukaz k Rýchlej divízii.
Verejne vyjadroval názory
Už vtedy písal básne, no takmer všetky zničil. Verejne dával najavo svoje protivojnové a protifašistické zmýšľanie (v januári 1944 opitý v jednej krčme postrhával zo stien obrazy Hitlera a Tisa a rozdupal ich), za čo bol odsúdený na tri týždne v posádkovej väznici v Prešove. Degradovali ho z desiatnika na vojaka a neskôr bol za to z vojenčiny prepustený. Hrozil mu aj trest smrti, ale zachránila ho amnestia v marci 1944.
Bol u partizánov
Po prvom návrate z východného frontu pracoval Rudolf Jašík vo vojenskej redakcii Slovenského rozhlasu v Bratislave (1943-1944). Krátko po demobilizovaní sa pripojil k partizánskej skupine Albína Grznára. V rokoch 1944-1945 bol príslušníkom II. československej partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika a Slovenskej národnej partizánskej brigády. Po skončení druhej svetovej vojny pracoval ako redaktor v závodnom časopise Slobodná práca. Stal sa členom Komunistickej strany Československa (KSČ).
Spolupracoval s denníkom Pravda a redigoval regionálny časopis Hlas Nitrianskeho kraja. V roku 1946 sa oženil s Hedvigou Hodálovou. V roku 1947 ochorel na tuberkulózu a niekoľko mesiacov sa liečil Vo Vysokých Tatrách. V roku 1949 sa mu narodil syn Ľubomír a začal pracovať ako školský a kultúrny referent školského a kultúrno-spoločenského oddelenia obuvníckych Závodov 29. augusta (1949-1950) a neskôr ako pracovník Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska (OV KSS) v Partizánskom (1950-1951). V rokoch 1952-1956 bol inšpektorom pre múzeá a pamiatky na Krajskom národnom výbore (KNV) v Nitre a súčasne bol aj predsedom Krajského výboru Zväzu zamestnancov štátnych orgánov. Od roku 1956 bol členom redakčnej rady časopisu Mladá tvorba a od roku 1958 žil striedavo v Bratislave a v Partizánskom ako spisovateľ v slobodnom povolaní.
V polovici roka 1960 Jašík vážne ochorel. V bratislavskej nemocnici podstúpil operáciu žalúdka a štyri dni po nej, 30. júla 1960 nečakane zomrel. Pochovaný je v Partizánskom.
Malé básne
Rudolf Jašík začal literárne tvoriť po roku 1940. Zo začiatku to bola nadrealisticky ladená poézia (malé básne), väčšinu z nej však zničil. Od poézie prešiel ku krátkej próze a potom k románom. V časopise Slobodná práca (pracoval tam ako redaktor) mu vychádzali prvé významnejšie diela: zbierka Moje mesto (1945), básnická úvaha Dušičkový motív, poviedka Vianočná balada, črta Mlčanlivé Vianoce. Ostatné básnické cykly Ypsilon a Dve rieky ostali v rukopisoch a vyšli až po jeho smrti v roku 1966 pod názvom Ponurý most. Zbierky Ypsilon, Dve rieky a Moje mesto vyšli ucelene aj v roku 1979 ako 1. zväzok súborného Diela.
Próza
Autobiograficky ladená próza Laktibrada je jeho prvým významnejším dielom. Knižne bolo dielo vydané až po jeho smrti v roku 1966 v zbierke Ponurý most. Začiatkom 50. rokov minulého storočia začal pracovať na próze Kamenný dom, ktorú prepracoval na román Biely chlieb (1953). V prvom baladicky ladenom románe Na brehu priezračnej rieky (1956) vytvoril lyrickoepický obraz kysuckej biedy v čase hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia. Druhým jeho významným románom je Námestie svätej Alžbety (1958). Odsúdil v ňom vojnu a jej zverstvá na príbehu lásky židovského dievčaťa Evy a slovenského katolíckeho chlapca Igora. V roku 1958 mu vyšli ešte prózy Mesiac na vode a Mŕtve oči. V zbierke noviel Čierne a biele kruhy (1961) znovu spracoval kysuckú tematiku. V roku 1959 sa začal zamýšľať nad trilógiou o SNP, ktorá mala dovŕšiť jeho tvorbu s témou protifašistického odboja. Prvý diel a časť druhého vyšli posmrtne pod názvom Mŕtvi nespievajú (1961). Podal v nich obraz života počas prvej Slovenskej republiky a tragické osudy slovenských vojakov. Ďalším fragmentom z jeho tvorby bola Povesť o bielych kameňoch (1961).
0
www.ZIVOTPO.sk
